Cyklovíkend Dukla 2010 - 1. časť
Spoznávanie kraja v okolí Dukly a okresu Svidník, 13. - 15. august 2010
Prípravy
Už od začiatku leta sme (MLBikers) mali v pláne cyklotúru na Dukliansky priesmyk. V júli na to nevyšiel čas, ale keď nás kamarát Robo z Bardejova pozval na Cyklovíkend na Duklu tak sme nemohli odolať. Akciu organizoval Klub Slovenských turistov Bardejov. Dva dni pred začiatkom akcie som hľadal na internete nejaké informácie o Duklianskom priesmyku a okolitých obciach, kultúrnych pamiatkach a prírodných zaujímavostiach. Navrhol som trasu na piatok z Medzilaboriec do Vyšnej Písanej kde sme sa mali ubytovať, aj na sobotu z Vyšnej Písanej na Dukliansky priesmyk s naplánovanými zastávkami v niektorých obciach pri drevených kostolíkoch.
Piatok, 13. augusta
V piatok sme s Dominikom zbalili najnutnejšie veci a fototechniku, ale zistilo sa, že batohy vážia minimálne 2x viac ako bicykle a navyše sme nedodržali plánovaný čas odchodu. Neviem či by sme s tými batohmi na chrbte zvládli cestu do Vyšnej Písanej aspoň do polnoci. Tento problém sa podarilo vyriešiť tak, že batožinu sme nechali v aute s tým, že nám ju otec večer po práci privezie na ubytovňu. Zobrali sme len zopár potrebných vecí (doklady, peniaze, stravné lístky, mobily, fotoaparát a mapu) a tak sa nám išlo pomerne ľahko. Z Medzilaboriec sme vyrazili v piatok 13-teho niečo po tretej hodine popoludní. Prešli sme prvé väčšie stúpanie na trase - Poľanský vrch (450 m n.m.), cez Malú Poľanu sme to rozbehnutí prefrčali asi 40-kilometrovou rýchlosťou, prešli sme cez Havaj, Makovce, odbočili z hlavnej cesty doprava a zastavili sa až v Staškovciach, kde sme z mosta videli kúpajúce sa deti. Mali sme chuť sa pridať, ale čakala nás ešte cesta tak sme pokračovali ďalej. Ďalšia zastávka bola pri mierne sírnom prameni Švábľovka neďaleko za Staškovcami napravo pri ceste, kde sme doplnili zásoby vody. Pokračovali sme cez Pstrinú do dedinky Miroľa kde som zase zastavil rozbehnutého Dominika kvôli obhliadke dreveného chrámu. Síce som ho už nedávno videl (Cesta za drevenými kostolíkmi I.), ale chcel som ho lepšie nafotiť a hlavne z cintorína zo zadnej strany - aj tak sa to nepodarilo podľa predstáv lebo slnko bolo rovno oproti. Dominik zatiaľ pozrel mapu a išlo sa ďalej. Druhé väčšie stúpanie za dedinou sme zvládli v pohode, pritom sme po ľavej strane z diaľky mohli vidieť Prírodnú rezerváciu Miroľská slatina. Do obce Bodružal viedla cesta dole svahom v príjemnom chládku stromov. Ďakovali sme Bohu za takýto osviežujúci zjazd, keďže slnko celou cestou pekne hrialo. V Krajnej Poľane sme sa zastavili v obchode na križovatke, ale keďže okrem sladkostí a alkoholu tam nemali nič čo by sme potrebovali, dali sme si aspoň po horalke. Ďalšia zaujímavosť na trase bol drevený chrám Usnutia Presvätej Bohorodičky z roku 1770 v Hunkovciach. Tam som zase pobehoval s foťákom v ruke po starom zarastenom cintoríne a pozeral pod nohy aby som nezakopol o nejaký hrob. Nebolo to veľmi príjemné miesto na fotenie, ale čo človek neurobí kvôli fotke - Dominik by vedel rozprávať. Ešte sme „odbehli“ 80 metrov na vedľajšiu cestu kde mala byť pekáreň a potraviny. ZATVORENÉ, už bolo dávno po 17-tej hodine a zrejme budú všetky potraviny tiež zatvorené.
V Ladomirovej sme chceli zájsť na večeru do motorestu, no tiež sme nestihli - to možno kvôli tomu časovému sklzu kým sme sa vybrali z Medzilaboriec. Nevadí, ešte máme jednu možnosť - motorest Alpinka na križovatke za Ladomirovou. Ako sme zistili, ten bol ešte otvorený do neskorého večera tak sme nemuseli zomrieť od hladu . Ešte bol záložný plán B, že by sme zašli na potraviny do neďalekého Svidníka, no nebolo to nutné. Po dobrom jedle a originál kofole sme sa pobrali na posledný asi 9 km úsek cez Údolie smrti na ubytovňu. Samozrejme že sme sa zastavili hneď pri prvom pamätníku „na pamiatku tankistov, ktorí sa prervali silne bránenými sútezkami Karpát až do priestoru Kapišová, čím pomohli rozbiť fašistické jednotky a ovládnuť východiská z Karpát“.
Onedlho sme prešli dedinkou Kapišová kde sme hneď pri ceste zbadali pohostinstvo - dobre vedieť. Za dedinou sa pásol dobytok a hneď vedľa oplôtku boli na lúke dva tanky. Údolím smrti prechádzame už pri západe slnka, čo dodáva celkovú atmosféru tichému údoliu kde bolo počuť azda len typický zvuk našich terénnych kolies odvaľujúcich sa po asfaltovej ceste 3. triedy. Nedalo mi to, a tak sme sa na križovatke rozdelili. Dominik pokračoval pôvodným smerom s tým, že ma počká niekde v Nižnej Písanej a ja som vybehol miernym stúpaním nad údolie aby som niečo nafotil. Ako som postupne prechádzal lúkou pomedzi 6 sovietskych tankov T-34/85, dúfal som, že kedysi zamínované plochy sú už odmínované, lebo rád by som ešte dnes došiel do Vyšnej Písanej. Skratkou dole lúkou som sa napojil na cestu smerom do Nižnej Písanej, ponáhľal som sa za Dominikom aby ma dlho nečakal. Našiel som ho na zákrute kde na jednej strane bolo pohostinstvo a na druhej strane ďalšie dva tanky hneď vedľa cerkvi a cintorína. Vydýchal som sa a medzi tým sme zašli do ešte otvorených potravín. Táto obec bola počas druhej svetovej vojny úplne zničená a násilne vysťahovaná, o čom hovoria tieto úryvky (zdroj: www.wikipedia.sk): „25. septembra 1944 do obce vtrhli nemecké vojská. Brali všetko, aby pre "Ivana" ako nazývali Červenú armádu nič nezostalo. 6. októbra na príkaz nemeckého velenia začala evakuácia obce. Ľudia opúšťali svoje príbytky a po veľkých útrapách a ťažkostiach, z Dobroslavy a Kapišovej smerovali na Vranov a Prešov. Každý sa usadil tam kde ho prijali. Onedlho rozbombardovaná obec ľahla popolom. Bol to hrozný obraz skazy“.
„23. októbra sa podarilo sústrediť tanky v severnej časti údolia Nižná Pisaná. Stále dažde, hmla, skalnaté svahy, husté porasty, rozmoknutá zem a zamínované územia paralyzovali pohyb transportu a techniky. Ťažké to boli dni aj pre armádu. Niekedy aj dva dní sa vojaci nemohli ani zohriať, ani osušiť si premočený odev. Za takýchto podmienok sa veľmi ťažko bojovalo proti dobre postavenému a ozbrojenému nepriateľovi“.
„25. októbra 1944 Nižná Pisaná bola oslobodená za cenu veľkých ľudských obetí a materiálnych škôd. V boji o Nižnú Pisanú zahynulo 16 identifikovaných a 1101 neznámych vojakov. Na pamiatku týchto udalostí, údolie najväčšej tankovej bitky z obdobia Karpatsko-Duklianskej operácie bolo pomenované Údolím smrti. Ako symbol ťažkých bojov s nepriateľom v Údolí smrti je inštalovaná vojenská technika, ktorá varuje: Už nikdy viac vojnu!“
„Ubolený a užialený bol návrat občanov do vypálenej a zničenej obce. Muselo sa začať od samého začiatku, od piky. Likvidovali sa rumoviská a stavali sa provizórne drevené obydlia. Na každom kroku hrozilo nebezpečie, lebo zem bola "posiata" mínami. Míny síce pyrotechnici postupne odstraňovali, ale rozkladajúce sa mŕtve telá vojakov a trupy koní odstraňovali miestni obyvatelia, nevynímajúc z toho ani deti. Mŕtve telá vojakov sa ukladali do z dosák zbitých a zavápnených truhiel a odvážali sa do Svidníka, kde sa neskôr pochovávali do spoločných hrobov“.
Toľko z histórie. My sme pokračovali ďalej a nevedeli sme sa už dočkať príchodu do Vyšnej Písanej. Ešte sme tam nikdy neboli, za zákrutou sme zbadali obecný úrad a turistický smerovník, no z druhej strany cesty na nás už z dvora ubytovne kývali dovtedy pre nás neznámi ľudia. Dorazili sme o 19:40 hod. miestneho času. Po zoznámení s Luckou, Renátou, Peťom a vedúcim akcie Jozefom sme odložili bicykle k ostatným a popri rozprávaní čakali na ďalších. Onedlho prišiel aj náš otec a priviezol nám batožinu, čo nám veľmi uľahčilo cestu. Konečne dorazili na dvoch autách aj ostatní a tak sa nás nazbieral slušný počet 14-tich bikerov. Zložili sme sa v izbe a posádku sme tvorili piati: Dominik, Jaro, Robo, Paľo a náš „dozor“ Peťo. Večer bol ešte dlhý, debatovalo sa, varilo, grilovalo, plánovali sa trasy, hrali karty, pozorovali hviezdy, atď. až kým sme sa asi o jednej hodine po polnoci konečne dostali do postele - pred túrou sa predsa treba poriadne vyspať.
Sobota, 14. augusta
Ráno som sa ešte pred budíkom zobudil na kikiríkanie kohúta od susedov a zvuk vŕtačky - správca ubytovne pracoval na novom altánku. Hneď som si uvedomil, že som na dedine. Bolo asi okolo siedmej hodiny, vyšiel som z izby a zbadal som, že Mišo už pobehuje prezlečený do dresu a je pripravený na výjazd. Postupne sme nabehli do kúpeľne, naraňajkovali sa, prezliekli, zbalili potrebné veci a išli sme pripraviť bicykle. Panovala dobrá nálada, každý mal úsmev na tvári a už sme sa nevedeli dočkať výjazdu. Športovejšie zameraná 6-členna skupina sa vybrala niečo po 8:00 hod. zelenou turistickou značkou za Vyšnou Písanou na Stavok a odtiaľ po štátnej hranici cez Dukliansky Priesmyk do Čertižného. Naša „rekreačne“ zameraná 8-členná skupina vyrazila po krátkom strečingu o 9:00 hod. tým istým smerom, ale len po Dukliansky priesmyk. Prvú časť žltou farbou značenej trasy na Stavok nájdete TU. Ďalšiu časť zo Stavku po hranici do Duklianskeho priesmyku značenú tmavo fialovou farbou TU.
Za dedinou sme prechádzali pri ďalšom „zabudnutom“ tanku pri ceste. Odkedy som včera vstúpil do Údolia smrti, napočítal som už asi 13 tankov sovietskej armády a jeden nemecký. Nadmorská výška postupne stúpala, no keď sme zašli na lesnú cestu tak bicykle už tlačil skoro každý. Povrch bol miestami mokrý a šmykľavý. Len občas sa to niekto pokúsil vyšliapať. Na čele skupiny sa skoro celý čas držala Lucka, až sme si s chlapcami hovorili, že na čom asi fičí. To bude asi ten grepfruitový ionťák čo si ráno pripravovala v kúpeľni kým sme s Dominikom čistili zuby.
Neviem ako ostatní, ale ja som si poriadne ponaťahoval lýtka pri tom tlačení do kopca. Uvidel som horizont tak kričím chlapcom za mnou, že: "vidím hrebeň tak to už nemôže byť ďaleko". Dominik mi zakričal späť „tak sa začeš!“. Onedlho sme konečne dosiahli najvyšší bod dnešnej trasy - Stavok (752 m n. m.). Je tam drevená turistická rozhľadňa z ktorej je krásny výhľad na všetky svetové strany. Fotíme čo sa dá, aj keď výhľad kvôli oparu nie je celkom najlepší, ale aj tak vidíme široko ďaleko.
Zapisujeme sa do návštevnej knihy a pokračujeme najprv zjazdom po hrebeni cez Sedlo pod Stavkom, potom cez Šarbovské a Porubské sedlo, vyšliapeme na Brdo (646 m n. m.). V lese dávame občerstvovaciu prestávku, ja nestíham pri vysokej spotrebe dopĺňať energiu, najeme sa aj černíc. Nasleduje mierny zjazd až po hranu, zarovno ktorou som videl len koruny stromov. Taký dlhý strmý zjazd som ešte nešiel. Lucka sa opýtala, či to niekto ide zísť. Dominik dal sedlo dole a išiel skúsiť. Zapáčilo sa mu to natoľko, že by to dal ešte raz keby nebolo potrebné toľko tlačiť bajk naspäť - o šliapaní tu nemôže byť ani reč. Ostatní - rozumnejší z našej skupiny to radšej zišli po vlastných, aj keď si myslím, že Robo by to možno skúsil tiež, keby mal svoj a nie požičaný bajk. Keď už boli všetci dole pod svahom, dal som sedlo najnižšie ako to šlo, prežehnal sa a spustil som sa dole. Brzdy len tak pískali, zadné koleso mi poskakovalo z kameňa na kameň až som to v jednom momente neustál, ale odrazil som sa nohou od zeme a pokračoval ďalej. Najťažšie bolo ubrzdiť to na konci. Parádny zjazd, len by to chcelo celoodpružený bajk, čo mi potvrdil aj Peťo ktorý jazdí na celoodpruženej Meride.
Z lesa na Dukliansky priesmyk sme vyšli zablatení a špinaví ako prasiatka. Pôvodne sme chceli pokračovať po hranici a zísť do dedinky Príkra, no poniektorí už mali toho blata dosť a niekomu zase odišla predná brzda, takže menšia zmena - pôjde sa už po ceste. Rozdeľujeme sa na dve skupinky: Jozef ide s dievčatami do motorestu na občerstvenie a ostatní ideme pozrieť pamätník generála Jaroslava - Vedrala Sázavského ktorý tragicky zahynul „na tomto mieste, na prvých metroch oslobodenej Československej pôdy dňa 6. októbra 1944 pri výbuchu protitankovej míny“. Spolu s ním zahynul vodič a ochranka. Vrátim sa zase do súčasnosti. Postupujeme ďalej smerom k vyhliadkovej veži, z diaľky vidím „pamätník ženijnému vojsku“ ktoré odmíňovalo územie Duklianskeho bojiska. Prechádzame aj popri „súsoší na štátnej hranici venovanom prieskumníkom 1. Československého armádneho zboru, ktorí prví vstúpili na rodnú pôdu“.
Na vyhliadkovú vežu sme sa vybrali len Robo a ja. Niekto predsa musel zostať strážiť bicykle. Za študentskú vstupenku sme dali 50 centov a sprievodca nás výťahom vyviezol hore na terasu odkiaľ sme počas jeho výkladu mali pekný výhľad na celý Dukliansky priesmyk a okolité obce. Veža bola sprístupnená verejnosti v roku 1974 pri príležitosti 30.výročia bojov o Duklu. Je vysoká 49 m a bola postavená na mieste pôvodnej drevenej vyhliadkovej veže z roku 1959.
"večná sláva hrdinom padlým v boji za našu slobodu"
Cestou k motorestu sme si boli pripomenúť obete 2. sv. vojny pri pamätníku československého armádneho zboru, ktorý bol postavený v roku 1949. Je vysoký 28 metrov a jeho súčasťou je aj obradná sieň. Pri pamätníku je v hromadných hroboch pochovaných 565 príslušníkov 1. čs. armádneho zboru v ZSSR, ktorí zahynuli počas Karpatsko-duklianskej operácie. Po obvode cintorína sú umiestnené busty hrdinov Dukly. Ešte spoločné foto a ideme sa naobedovať do Motorestu kde nás už čaká zvyšok našej partie.
"...i svoje životy ochotne dáme, na obranu vlasti a jej slobodu... tak prisaháme!"
"Na Dukle ticho iba vánok
v korunách bukov mäkko sviští,
hrdinov padlých tuhý spánok
október čúva zlatolistý"
Spoločne sme neskôr pokračovali smerom do Krajnej Poľany, no zastavovali sme sa pri vojenskej technike ktorá je súčasťou vojenského prírodného múzea aj pri zrekonštruovaných bunkroch, tzv. zemliankach. "V období od 18. do 24. novembra 1944 bol v týchto zemliankach umiestnený štáb veliteľa 3. československej brigády. Odtiaľ organizoval a riadil boj o východ z Karpát, zabezpečoval súčinnosť so susednými sovietskymi jednotkami a chránil bezpečnosť ľavého krídla čs. zboru i 38. sovietskej armády".
"Na pamiatku Sovietskym a Československým letcom, ktorí významnou mierou prispeli v Karpatsko-Dukelskej operácii prelomiť obranné postavenie fašistov"
zrekonštruované bunkre - zemľanky, v lese pri Vyšnom Komárniku
Rozhodujeme sa navštíviť Príkru, kde vraj počas zimy žijú len traja ľudia a nechodí tam už ani autobus. Piati sme zašli do 3 km vzdialenej Príkrej, zvyšok relaxuje na križovatke v Bodružale. Trochu som sa porozprával s jednou babkou, ktorá nám podarovala zopár jabĺk. Cestou späť v Bodružale zastavujeme pri jednom dvore a u domáceho pána naberáme čerstvú vodu zo studne.
Prechádzame zase cez Krajnú Poľanu do obce Hunkovce. Rozhodli sme sa, že ešte zájdeme pozrieť nemecký vojenský cintorín kde je pochovaných tuším okolo 3000 vojakov. "Na tomto cintoríne odpočívajú nemeckí vojaci ktorí padli vo vojne 1939-1945, spomínajte na nich a na mŕtvych všetkých vojen, ich osudy nás nabádajú k zmiereniu". Tu sa naša skupina rozdelila na dve skupinky: Jozef , Renáta, Lucia a Peťo sa vrátili cez Hunkovce do Medvedieho a cez kopec po poľnej ceste do Vyšnej Písanej. Dominik, Robo a ja pokračujeme po hlavnej ceste cez Ladomirovu do motorestu Alpinka na dobrú večeru a kofolu.
Keďže sme sa neponáhľali zastavili sme sa ešte pri tankoch ako včera. Cestou do Kapišovej Robovi zavolal niekto zo športovej skupiny, aby sme sa zastavili v dedine na kofolu. Prišli sme k pohostinstvu a pred ním sedeli skoro všetci bikeri vrátane ďalšieho člena - Kola. Dievčatá sa medzi tým vrátili zo Svidníka z nákupu ingrediencií na večerný guľáš. Niektorí sa na ubytovňu odviezli autom s bicyklami na streche, ďalší išli na bicykloch. Poslední sme pohostinstvo opustili štyria a pomaly sme sa pobrali do Nižnej Písanej, kde boli potraviny ešte otvorené, tak sme to využili na menší nákup.
Údolím smrti prechádzame už pri západe slnka. Opäť sme sa zastavili pri tankoch kvôli fotkám. Včera sa mi na tomto mieste medzi tankami zlyhal tachometer. Najprv úplne zhasol displej, a keď som po ňom pobúchal rukou nabehol zase, lenže nezobrazoval normálne čísla, len nejaké čudné znaky, akoby také neúplné čísla, tak som po ňom zase tresol a už zobrazoval normálne...myslím, že nešlo o nejaké paranormálne javy lebo ten tachometer ma za túto sezónu nahneval už niekoľko krát. Naposledy som ho chcel hodiť do Domaše, ale dal som mu ešte jednu šancu, na budúci rok si zrejme zaobstarám nový aj keď ho používam eštelen prvý rok.
"25.X.1944 po delostreleckej príprave sa začali ťažké tankové boje o N. Písanú. V bojoch o dedinu bolo zničených 5 nepriateľských tankov, 2 útočné delá a mínometná batéria. Straty utrpela aj 12. tanková brigáda. Legendárny útok Údolím smrti zviedla pechota 305. sovietskej divízie"
Do Vyšnej písanej sme došli o 20:00 hod. teda 11 hodín po odchode z ubytovne. Celú dnešnú trasu nájdete TU. Odložili sme špinavé bicykle a išli sme sa dať do poriadku. V sprche sa nám neušla teplá voda. Mali sme na výber medzi chladnou a ešte chladnejšou. Aspoň sme ušetrili vodu, lebo dlho sa pod takou sprchou nedalo vydržať. No čo už, otužovanie je vraj zdravé. Zatiaľ sa uvaril guľáš tak sme sa už nevedeli dočkať ochutnávky. Rozvoniaval pekne a chutil ešte lepšie J. Pôvodne sme s Dominikom chceli večer odísť domov, ale akcia sa nám zapáčila natoľko, že sme ešte na jeden deň zostali. Zostalo len naplánovať trasu na nedeľu. Kým chlapci hrali karty, ja som študoval najprv Vladovu a potom aj Jozefovu mapu. Na dvoch kopcoch - Rohuľa a Čierna hora sú ďalšie rozhľadne tak niečo ráno vyberieme. Podobne ako ráno, aj neskoro večer vládla dobrá nálada. Do postelí sme sa napokon dostali ešte neskôr ako včera. Kým som zaspal, bolo určite po pol druhej ráno.
Ďakujem fotografom (Lucke, Robovi a Dominikovi) za poskytnuté fotografie.
! fotoreport z nedele 15. augusta je hotový, kliknite pre pokračovanie ;-) !
Bluebiker
© MLBikers - Medzilaboreckí cyklisti. 2007-2010.