Bola pekná slnečná sobota tak sme sa vybrali na dlhšie plánovanú cyklotúru za drevenými kostolíkmi. Keďže bolo dosť horúco a z Medzilaboriec sme vyrazili až niečo pred jedenástou hodinou, neboli sme si istí, či sa nám podarí dosiahnuť cieľ, ktorým bola obec Príkra v okrese Svidník. Cestou bolo v pláne kúpiť opaľovací krém, aby nás ostré slnko nespálilo. Aspoň že vietor pofukoval, tak sme mali príjemné chladenie vzduchom. Cez Rokytovce a Poľanský vrch sme prešli celkom v pohode. Asi po 15. km v dedine s exotickým názvom Havaj sme sa zastavili v obchode, no krém sme tam nezohnali. Hovorím Sparcusovi, že v nasledujúcich Makovciach asi nie, ale určite ho kúpime v Staškovciach. Na moje prekvapenie ani tam žiadny prípravok na opaľovanie nemali. Na terase sme dali pokec s miestnymi chlapmi, ktorých sme oboznámili s cieľom našej cesty a vypočuli ich upozornenia, že nás čaká nejaké stúpanie, ale že sme mladí tak to zvládneme. Nezabudli nás informovať aj o tom, že v nasledujúcich štyroch obciach, cez ktoré sa chystáme prejsť, chýba akékoľvek pohostinstvo alebo potraviny, no super!

Pokračovali sme cez Pstrinú a onedlho sme už boli v obci Miroľa, ktorá bola našou prvou plánovanou zastávkou kvôli drevenej cerkvi z roku 1770. Po preštudovaní informačnej tabule a obhliadke kostolíka sme sa pomaly pobrali ďalej. Za dedinou začalo spomínané stúpanie, ktoré nebolo až tak hrozné, len to teplo nám dávalo zabrať. Druhou zastávkou bol ďalší drevený kostolík v obci Bodružal. Ako sme sa dozvedeli od jedného obyvateľa, je to najstarší z drevených kostolov na severovýchodnom Slovensku a bol postavený v roku 1658. Pani kostolníčka, nám ochotne otvorila kostol a tak sme si ho mohli pozrieť aj zvnútra a porozprávala nám viac informácií z minulosti, ale aj súčasnosti. Zaujali nás pôvodné maľby na stenách, ale aj diera v strope, ktorá zostala po granáte z druhej svetovej vojny. Bol tam vraj vhodený z lietadla, ale po dopade do interiéru kostola sa zapichol do zeme a nevybuchol.

 Keďže sme sa ešte cítili pomerne dobre, rozhodli sme sa zájsť na vedľajšiu cestu 3. triedy (podľa Sparcusa to bola cesta 8. triedy) kde sme boli radi, že máme horské bicykle a nie cestné :D. Po asi troch kilometroch sme sa ocitli v Príkrej, ktorá bola našou poslednou plánovanou zastávkou. Prešli sme si neveľkú obec, kde sa nachádzajú prevažne víkendové domčeky. Zaujímalo by nás, koľko obyvateľov tam žije počas celého roka. Príkra je tak trochu na konci sveta, pretože za ňou sa už cesta končí a pokračuje asi len lesná cesta na štátnu hranicu s Poľskom. Slnko stále hrialo a my sme sa aspoň osviežili v potoku pri malom obecnom úrade, ktorý skôr pripomínal nejakú chatku. Pred horúčavou sme sa ukryli v tieni autobusovej zastávky. Práve sme dopili posledné kvapky vody a k najbližšiemu obchodu sme to mali nejaké tie kilometre. Odbehli sme ešte pozrieť tretí drevený kostolík v tejto obci a pobrali sme sa späť tou istou trasou s tým, že cestou zoženieme vodu a v potravinách si neskôr kúpime niečo na doplnenie energie.

 V Bodružale sme sa zastavili pri jednom dvore kde sme videli studňu a domáca pani nám dovolila nabrať si čerstvú chladnú vodu, za čo sme jej vďační. Ešte nám povedala, že medzi Pstrinou a Staškovcami je pri ceste nejaká studnička s pitnou vodou keby nám došla. Do druhej fľaše sme si rozrobili iontový nápoj na doplnenie minerálov a pokračovali sme ďalej. Potešil nás úsek s miernym stúpaním, ale hlavne v tieni stromov a zhodli sme sa, že späť sa ťahá akosi lepšie a ľahšie. Zastavili sme sa teda pri tej studničke, potom nás prekvapil zatvorený obchod v Staškovciach kde sme si chceli kúpiť niečo na zjedenie. Išli sme ďalej do Makoviec a tam sme kvôli slnku zase dali prestávku a osviežili sa aj prejazdom cez Polianský potok, kde bola voda o niečo hlbšia ako sme si mysleli. V Havaji bol obchod tiež zatvorený, ale neodpustili sme si nanuk a konečne aj kofolu v pohostinstve. Zaujímavosťou je aj to, že všetky spomenuté obce sú rusínske, takže málo kto s vami prehovorí po slovensky, ale nám to vôbec nevadilo keďže poznáme aj rusínsky jazyk.

 Zvyšok cesty domov bol v pohode, ibaže v Krásnom Brode sme stretli dve kamarátky na alebo skôr pri bicykloch, pričom na jednom z nich bol defekt na zadnom kolese a takto bicykel tlačila už možno 3 km. Hneď sme vytiahli potrebné nástroje a pustili sa do opravy. Trošku sme sa zdržali, ale mohli sme aspoň všetci pokračovať domov na bicykloch. Ďalším cykloturistickým cieľom je vojenské prírodné múzeum pri Vyšnom Komárniku a Duklianský priesmyk, tak dúfame že sa nám ho v najbližších týždňoch podarí uskutočniť.

                                                                                                                                           Bluebiker a Sparcus

 : : späť na cyklotúry : :

© MLBikers - Medzilaboreckí cyklisti. 2007-2010.