Cyklovíkend Dukla 2010 - 2. časť

Spoznávanie kraja v okolí Dukly a okresu Svidník, 13. - 15. august 2010

 Nedeľa, 15. augusta

    Očakával som, že ráno ma zase zobudí kohút, ale pre istotu som si na mobile nastavil budík na ôsmu hodinu.(ináč viete prečo kohút kikiríka skoro ráno? ... no lebo keď sa zobudia sliepky, tak už musí držať zobák ) Najprv som sa zobudil keď odchádzal Paľo. Športová skupina totiž odišla skoro ráno na autách niekde do Poľska, kde išli odjazdiť nejaký pekný okruh v teréne. Neviem čo sa stalo s kohútom lebo som ho nepočul. Dominik včera spomínal, že by nebolo zlé ho odstrániť aby sme sa vyspali, ale myslel som že len žartoval. Kým sme spali ďalej, Robo už stihol umyť požičaný bicykel v potoku lebo ho prišiel vyzdvihnúť jeho kamarát. Keď sa vrátil na izbu, zahlásil: „vstávať a cvičiť chlapci!“ a bolo po našom spánku. Po raňajkách sme sa vybrali k potoku umyť aj naše bicykle a kým som sa ja chystal na dnešný výjazd, Robo mi vyčistil Meridu.

O 10:15 hod. sa naša "rekreačne zameraná skupina" v zložení: Jozef, Renáta, Peťo a ja, vybrala do Svidníka. V Kapišovej (255 m n.m.) sme na moste odbočili doprava a potom po panelovej a poľnej ceste na vrch Hrickova (343 m n. m.). V lese bolo trochu blato, no dalo sa to nejako obísť. Vyšli sme priamo pri dráhe letiska na ktorom sa pripravovalo malé motorové lietadlo na štart. Po odlete krúžilo po oblohe a keď sme tak stáli na konci pristávacej dráhy, navrhol som aby sme išli aspoň na okraj keby sa náhodou rozhodlo pristáť. Tu sme sa dobre pobavili na hláške, že pilot určite volá vežu: „Sú ešte tote ch*je na dráhe? Lebo nemôžem pristáť!“

Parádnym asfaltovým zjazdom, aký ja osobne mám rád sme sa vo vyše 50 kilometrovej rýchlosti spustili z letiska priamo do Svidníka. Cestou ku amfiteátru kde prebiehala súťaž hasičov sme sa zastavili pri soche generála Ludvíka Svobodu, veliteľa 1. Československého armádneho zboru v ZSSR. Na chvíľu sme si pozreli súťaž hasičov, posedeli sme pri kofole so známym. Na pizzu sme sa presunuli do neďalekého motorestu a potom boli pozrieť pri pamätníku „sovietskym hrdinom padlým v boji za slobodu svojej vlasti i Československa“. Aj tu sme si pozreli vojenskú techniku z druhej svetovej vojny a pobrali sme sa smerom do Nižnej Jedľovej. Tam sa rozhodovalo či sa už vrátime po červenej značke "Hrdinov SNP" cez Nižnú Písanú, alebo pokračujeme ďalej na rozhľadňu Rohuľa. Po krátkom váhaní sa predsa rozhodujeme ísť ešte na vyhliadkovú vežu.

"Večná sláva hrdinom padlým v boji za slobodu svojej vlasti i Československa" (K. Gottwald)

"Na priamy rozkaz hlavného veliteľstva obrátili sa hlavne sovietskych diel ku Karpatským hrebeňom, aby najkratšou i keď najobťažnejšou cestou priniesli bojovníkom slovenského národného povstania pomoc" (K. Gottwald)

"Tisíce a tisíce hrdinských synov bratských národov sovietskeho zväzu

obetovali svoje životy za slobodu a nezávislosť Československého ľudu" (K. Gottwald)

     Ideme teda po modrej značke vedúcej po poľnej ceste, neskôr vedľa poľného hnojiska ktoré nám spomínal kamarát pri kofole. Prechádzame cez pasienok z elektrickým oplotením, vchádzame do lesa. Stúpame, ale skôr tlačíme bicykle cez Malú Rohuľu (500 m n.m.) na Rohuľu (595 m n. m.), kde je drevená rozhľadňa. Stúpanie je porovnateľné zo včerajším tlačením na Stavok, a Peťo si už myslel, že sa dnes ani nezapotíme.

 Konečne sme hore. Rebríky sa mi zdali nejaké nepevné, no s Peťom sme vyliezli až hore na vežu a opäť si pozreli pekný výhľad do doliny. Videli sme odtiaľ dediny Svidnička, Kružlová, Nižná Písaná aj Dobroslava a myslím že aj časť nejakého sídliska vo Svidníku. Na smerovníku sme videli, že cestou máme nejaký prameň na ktorý sme sa všetci tešili, že sa osviežime a doplníme míňajúce sa zásoby vody.

V zjazde lesnou cestou sme prameň prehliadli, nikto z nás nevidel ani žiadne značenie. Vyšli sme kdesi na lúku mimo vyznačenej turistickej značky, kde boli vyjazdené stopy od áut. Boli sme smädní, ale pri pohľade späť na to stúpanie ktoré by sme museli zase "vyliezť" sa rozhodlo, že už to vydržíme do najbližšej dediny - už len nájsť nejakú cestu. Prešli sme cez ďalšiu lúku kde sa miestami bicykle aj tlačili. Ozvalo sa: "Do ****, ani voda, ani cesta!". Spomenuli sme si na Vladov výrok ktorý sa včera spomínal pri večernom rozprávaní rôznych zážitkov. Keď je potrebné sa niekde dostať a na nejakom úseku mapy chýba značený chodník alebo cesta, jednoducho "toto tu dajak prejdeme...". Aj nám nezostávalo nič iné, ako to "dajak prejsť".

Podarilo sa nám nakoniec zísť dole lúkou kde nás v zjazde poriadne vytriaslo, až pred dedinu Svidnička. Takmer dehydrovaný Peťo sa vybral do dediny hľadať krčmu alebo aspoň studňu. V jednom dvore sme všetci doplnili čerstvú vodu a vybrali sa smerom do Kružlovej. Tam sa konali športové dni spojené so zábavou. Ako sme si všimli, v tejto dedine zjavne prevažujú rómsky spoluobčania. Dali sme si po kofole, trochu posedeli pri hudbe a pokračovali na kopec nad Údolím smrti.

Skratkou popri tankoch sme o 16:40 hod. došli cez Nižnú Písanú späť na ubytovňu, kde nás už z diaľky vítali ostatní. (Údaje z tachometra: prejdená vzdialenosť 35,3 km, priemerná rýchlosť 12,4 km/h, maximálna rýchlosť 65 km/h, čas bicyklovania 2:50:31 hod.). Dnešnú prejdenú trasu si môžete pozrieť TU.

Športová skupina už bola tiež tam, a tí čo dnes nebicyklovali si po obede spravili výlet na Duklu a vyhliadkovú vežu. Tam sa vo výťahu veže tiež pobavili, keď sa sprievodca opýtal či tu už niekto z nich bol, aby vedel čo im má rozprávať. Robo sa priznal, že tu bol včera. Sprievodca sa zamyslel: "Včera?". "Áno v cyklistických dresoch, zablatení a s prilbami na hlave". Sprievodca: "jááááj, už viem... na to si spomínam". Vrátim sa k obedu, Dominik s Robom konečne uvarili špagety, na ktoré sa tešili už od piatku len na nich akosi nebol čas. Keď teraz na fotke vidím medzi špagetami aj hydinové párky, tak už asi viem kde sa stratil ten kohút... Takže ani dnes sa nikto nenudil. Rovnako ako včera, ušla sa mi v sprche len studená voda - kapacita bojlera asi nestačila, ale nesťažujem sa. Ani som sa nestihol poriadne najesť a už bolo potrebné sa čo najskôr zbaliť, lebo prišiel čas pobrať sa domov.

Naložili sme batožinu aj bicykle do auta, rozlúčili sa a okolo osemnástej hodiny pobrali všetci domov. Škoda, že víkend je taký krátky. Bola to veľmi dobrá akcia. Spoznali sme kraj nielen v okolí Dukly, videli veľa zaujímavých vecí, pripomenuli si históriu Karpatsko-duklianskej operácie a ťažké boje o každý meter našej zeme. Spoznali sme aj skvelých cyklopozitívnych ľudí a domov si odnášame množstvo pekných zážitkov a fotografií, ktoré nám ich budú pripomínať. Ďakujeme všetkým účastníkom a tešíme sa na ďalšie stretnutie niekedy nabudúce.

Dominik z dostupných fotografií poskladal zaujímavé série, posúďte sami

 

 

Ďakujeme všetkým fotografom (už radšej nebudem menovať aby som na niekoho nezabudol) za poskytnuté fotografie.

                                                                                                                                                       Bluebiker a Sparcus

 

 : : späť na cyklotúry : :            : : späť na prvú časť kde nám môžete nechať odkaz : :            : : na úvodnú stránku : :

© MLBikers - Medzilaboreckí cyklisti. 2007-2010.