Záver hlavnej cykloturistickej sezóny 2010
Zagroda Chryszczata v Smolniku, Schronisko na konci sveta pri Lupkowe (PL), 18.9.2010
Jazdíme
v podstate celoročne, ale na koniec našej hlavnej sezóny kedy sme v
bicyklovaní najaktívnejší by sa patrilo "zaklincovať" to poriadnym výjazdom.
Iný termín ako sobota 18. septembra 2010 nevyhovoval z rôznych dôvodov a tak
som už týždeň dopredu sledoval predpoveď počasia na víkend. Pomocou online
turistických máp (turistickamapa.sk, cykloserver.cz, bikemap.net) som
navrhol zhruba 60 kilometrovú trasu k našim severným susedom do oblasti
poľských Bieszczad. V tomto kraji sme už pár krát boli a mne sa tam veľmi
páči. Je to riedko osídlená oblasť ktorej obyvatelia sa venujú prevažne
poľnohospodárstvu a agroturistike. Vybral som aj nejaké zaujímavé miesta
ktoré sme už síce tiež videli, ale bola by škoda ich obísť. V piatok večer
ešte narýchlo pozerám predpoveď...ráno má byť hmlisto no popoludní by sa
malo vyčasiť. Ráno som myslel, že nebude s kým ísť, ale už o pol desiatej
pri bytovke stál Martin ktorý došiel z Ňagova a ozval sa aj Jimy že predsa
len ide, lebo brigáda na ktorú mal ísť sa odložila. Pod lipou pri múzeu A.
Warhola nás čakal štvrtý člen do partie Peťo prezývaný Bodka, ktorý už mal
za sebou asi 30 km z Dedačova (okr. Humenné). Super, 09:40 hod. vyrážame.
Cestou sa ani veľmi nerozprávame lebo by sme sa kvôli vetru aj tak nepočuli
a ponáhľame slušným tempom Paloty, kde sme boli asi za 25 minút. Zastavil
som sa v miestnych potravinách a hneď sa pokračovalo 3,5 kilometrovým
stúpaním na Laborecký priesmyk kde sme chceli stihnúť pretekárov akcie "Velo
Carpathica Supermaraton" ktorí tadiaľ mali každú chvíľu prechádzať. Cestou
hore sa pýtam Martina, že ako sa ide. Odpoveď bola stručná ale výstižná:
"Kde mám pľúca!?".
Na hranici už čakalo zopár ľudí a o chvíľu sme už videli prvých pretekárov na čele pelotónu. Potom ďalších a ďalších už len v menších skupinkách. Trochu sme povzbudili a zatlieskali za dobrý výkon. Pretekári sa nám odvďačili zakývaním alebo úsmevom. Jeden z nich keď videl môj bajk na zemi pri ceste sa stihol opýtať či mám defekt, asi myslel že patrím k nim.
Hore bolo osviežujúcich 10 °C, Jimy nás ponúkol teplým čajom z termosky a pokračovali sme z hranice dole do prvej obce Radoszyce. Na ten zjazd serpentínami sa vždy tešíme, ale v tom chladnom počasí to nebolo veľmi príjemné, oči mi slzili od vetra lebo som si nestihol nasadiť okuliare, dobre že som ich mal na hlave. Na križovatke za Radoszycami pokračujeme doprava smer Cisna. Cesta ubieha v pohode, čakajú nás 4 stúpania no nič čo by sme nezvládli.
Obdivujeme scenériu, uhýbame autám lebo cesta úzka a krajnica žiadna. Prešli sme cez Oslawicu a tu sme podľa plánu mali odbočiť do terénu na horu Krásnu (658 m n. m.), no keď sme videli tú rozbahnenú cestu hore lúkou tak sme sa veľmi rýchlo zhodli že pokračujeme pekne po asfalte.
Onedlho prechádzame popri Novom Lupkowe kde sme si na kopci dali krátku prestávku. Rozhodli sme sa pokračovať do Smolnika, takže po pár kilometroch odbočujeme z hlavnej cesty doľava.
Okolo obeda sme už boli v "Zagrode Chryszczata" v Smolniku. Po obedňajšej prestávke som vytiahol veľkú mapu "Bieszczady" ktorú mi raz podaroval jeden poľský cyklista. Martin tam bol prvý krát, tak sme mu ukázali aj bývalú väznicu ktorá teraz slúži ako ubytovňa. Sú tam 3 maličké cely, v ktorých okrem dvoch postelí nie je žiadny nábytok a ďalej jedna veľká cela kde je niekoľko poschodových postelí. Môže to byť dobrý zážitok prísť tam na noc.
Meníme plán a rozhodli sme sa pokračovať ďalej po úzkej asfaltovej ceste k osade Mikow. Tam stretávame bikera ktorý sa vracia smerom od priesmyku Źebrak v pohorí Chryszczata. Pýtame sa na cestu a otáčame to naspäť, zašli sme sa pozrieť k prvému z brodov cez rieku Oslawa neďaleko osady Duszatyn. Hladina vody je mierne vyššia tak nepokračujeme ďalej cez vodu (až na Jimyho ktorý hĺbku vody otestoval priamo na sebe). Vraciame sa cez Smolnik a medzi tým sa už občas ukazuje slnko čo nás teší.
Na hlavnej ceste sa s nami Bodka lúči, on pokračuje po asfaltovej ceste do Komancze atď. počkať pretekárov na ceste do cieľa. My na MTB-čkach ideme po starej rozbitej ceste k chate až na koniec sveta. Čím ďalej, tým je na ceste viac mlák a miestami sa im ani nedá vyhnúť lebo celá cesta bola pod vodou. Neskôr pribúdalo aj blato a to som už počúval všelijaké slová na moju adresu, že čo za cestu som to vybral. No nič, blatu sme sa vyhli keď sme nešli na góru Krasnu tak si nás počkalo tu.
Bicykle pomaly menia farbu na hnedú a blato lieta na všetky strany. Padla aj otázka že kde máme blatníky? Nemáme! Keď sme došli na akési prekladisko dreva kde bol zaparkovaný lesný kolesový traktor LKT, rozhliadli sme sa kadiaľ máme pokračovať. Už som tu raz bol tak si matne spomínam že sa treba držať vľavo a tam niekde má byť cesta. Nemýlil som sa, no Martinov pohľad na mňa mi napovedal že sa chlapcom niečo nepozdáva. Keď som zbadal tú rozbahnenú cestu tak ma skoro vystrelo. A ja som si naivne myslel, že sa dnes nezašpiníme - ako keby som tie naše expedície nepoznal. No nič, nebudeme sa už vracať späť, lupkowskym bahnom pokračujeme ďalej.
Po tejto strastiplnej ceste sme chatu, tzv. "schronisko na konci świata" na dohľad, len problém bol v tom že cesta sa končila hlbokým zarasteným kanálom či čo to bolo. Nuž, vítajme na konci sveta! Obišli sme to krížom cez žihľavu na poľnú cestu z ktorej sme akosi zišli. Konečne sme sa dostali k chate.
Cesta na koniec sveta predsa nemôže byť jednoduchá tak čo by sme chceli. Privítali sme sa so správcom chaty Lukasom, ktorého už poznáme lebo sme tam neboli prvý krát a jeho kolegyňou, ktorá nám hneď urobila čaj s citrónom. To sú služby!
Prehodili sme pár slov, vonku sme niečo zjedli a posedeli pri veľkom strome. Je tu nádherne, neskutočný kľud, to je relax. Odporúčam navštíviť. Chceli sme sa zapísať do knihy návštev ako vždy, ale v chate sme ju nenašli, pozreli sme si interiér, s Lukasom sme si vymenili webové adresy a pobrali sa ďalej.
Už len asi 2 km po blatistej poľnej ceste. Upozornil som chlapcov aj na starý cintorín ktorý sa skrýval v lesíku pri ceste. Naposledy som si to strihol krížom cez cintorín lebo som bol zvedavý v akom je stave, išiel som sám a tak som mal v tom lese kde sa niektoré kríže vrastajú do stromov dosť zmiešané pocity. Ale to som trochu odbočil...s chlapcami sme sa teda ocitli na križovatke starej cesty. Vľavo sa išlo k železničnej stanici Stary Lupkow, my sme pokračovali doprava hneď pekným stúpaním s výhľadom na dolinu ktorou sme nedávno prechádzali.
Blato z kolies opadalo a tak sme už mohli šliapnuť do pedálov poriadne. Pár desiatok metrov pred Nowym Lupkowom Jimy schytal defekt keď na bajku preskakoval neviem čo. Obec už trochu poznám, tak hovorím aby bicykel dotlačil na neďalekú zastávku, tam si aspoň môžeme sadnúť a nemusíme defekt opravovať na zemi. Obsadili sme teda celú zastávku, keby niekto prišiel čakať na autobus tak ani nemá kde sadnúť. Samozrejme že by sme miesto uvoľnili, no nebolo to potrebné. Až teraz začala komédia. Jimy v rýchlosti odmontoval koleso a vyzuli sme plášť. Diera ako svet! Zalepili sme dušu, nasadili, nafúkame a... spúšťa! To snáď nie je možné. Vybrali sme dušu že čo s ňou je. Nevšimli sme si že diera bola naskrz. Amatéri...Zalepili sme druhú dieru, nasadili dušu aj plášť, tlakujeme mini pumpou a...zase spúšťa. Jimy pozerá do neba, ja sa chytám za hlavu, Martin sa rehoce. To je ako zlý sen. Už sa s tým babreme vyše pol hodiny tak pristupujeme k plánu "B".
Vyberám svoju náhradnú dušu a zakladáme ju namiesto tej deravej. Nafúkali sme a zase to kdesi prepúšťa. Už sa rehoceme všetci, to čo má byť? Sa dnes z toho Lupkowa nepohneme či ako? Budeme spať na zastávke?? Na mojej náhradnej duši boli 2 diery, asi od vreckového nožíka ktorý som mal pri nej zbalený. Infarktové stavy. To preto, že sme defekt chceli opraviť narýchlo a neskontrolovali sme dušu poriadne. Ale nečudujem sa, po tej ceste na koniec sveta sme toho všetkého už mali aj dosť. Tentoraz sme už dušu aj plášť z vnútornej aj vonkajšej strany prezreli dôsledne.
Potvrdilo sa staré príslovie "dva krát meraj a raz rež!". Problém konečne vyriešený a o 16:20 hod., po viac ako hodine opúšťame autobusovú zastávku Nowy Lupkow. Tak na toto budeme ešte dlho spomínať. Máme časový sklz tak sme sa trochu poponáhľali a už sme sa nikde nezastavovali. Z Lupkowa za nami bežal akýsi jazvečík či čo to bolo za plemeno. Zastali sme na križovatke, on tiež. Pohli sme sa ďalej, on za nami. Odháňali sme ho, kričali aby sa vrátil - zbytočne. Predsa za nami nemôže bežať až do Medzilaboriec, tak sme sa dole kopcom rozbehli a psík sa pomaly vzdiaľoval. Možno sa len chcel prebehnúť. Zastavili sme sa až pri studničke za Radoszycami cestou na hranicu. Nabrali sme čerstvú vodu, trochu sa umyli aby sme domov neprišli zablatení a už nás čakalo len stúpanie na Laborecký priesmyk a príjemný zjazd pri západe slnka do Paloty. Za Palotou sme tradične vymrzli lebo slnko už bolo za horizontom. Vo Vydrani sme sa ešte zastavili aby si Dominik ktorý sa k nám dnes nepridal, zobral odo mňa fotoaparát lebo s otcom išli do lesa niečo pekné nafotiť. V pohostinstve sme si s Martinom kúpili niečo pod zub lebo zásoby sa minuli už pred 2 hodinami. "Zhltol" som dve horalky a ani som necítil že som niečo zjedol. Martina sme odprevadili za mesto, domov to mal už len necelé 2 km. Doma sme ešte doplnili energiu a večer to všetko ukončili posedením pri kofole. Ďakujem zúčastnením, a som rád že sme to zvládli. Teda až na góru Krasnu, tá si na nás bude musieť počkať. Plánovanú 60 km trasu sme rozšírili o 20 km naviac. Celé to trvalo vyše 8 hodín, z toho čistý čas bicyklovania 4 hod. 38 minút. Ospravedlňujem sa za kvalitu niektorých fotiek, a hlavne za nedokonalé panorámy, ale ide o to aby ste si vedeli predstaviť krásne prostredie ktorým sme prechádzali.
Bluebiker
© MLBikers - Medzilaboreckí cyklisti. 2007-2009.