Augustové víkendové jazdenie
Keďže počas letných prázdnin má každý svoj program, je ťažké dohodnúť nejaký spoločný termín cyklotúry. Tak som sa s bratom Dominikom v piatok 8. augusta vybrali na dlhšie plánovanú trasu do Poľska, konkrétne do druhej obce za hranicou - do Komancze. Cestou sme za Vydraňou zbadali vedľa cesty pri značke CHKO Východné Karpaty opretý veľký turistický batoh. Čudné, a kde je majiteľ? Zastavili sme, rozhliadli sa po okolí, ale nikoho nebolo vidno. Zrazu spod mosta vyšiel nejaký turista. Tak sme sa mu prihovorili. Po krátkej debate sme zistili, že je to poľský turista z mesta Zagórz, ktorý chodí pešo po Poľsku a zavítal aj za hranicu. Mohol mať nejakých 25 rokov. Cestou vraj zašiel do Medzilaboriec na lacnejší alkohol :-). Pod mostom si bol nabrať vodu z potoka. Tak sme sa s ním rozlúčili a pokračovali ďalej. V Palote sme sa už tradične zastavili pri miestnom obchode, kde sme si v altánku vychutnali malé občerstvenie v podobe banánu a keksíkov. Už sme sa pomaly psychicky pripravovali na 3,5 km stúpanie na štátnu hranicu, keď Sparcusovi zazvonil mobil. Rodičia nám oznámili, že sme doma na stole nechali svoje osobné doklady... a sme došli! Na Poľsko sme dnes bez dokladov mohli zabudnúť. Takže zmena plánu. Predsa sme sa rozhodli vyšliapať asi kilometer smerom k hranici, ale tam sme odbočili doľava na panelovú cestu, ktorá po niekoľkých desiatkach metrov mierneho stúpania viedla k hnojisku. Hmm, to som tu nečakal. Nevadí, z panelovej cesty sme odbočili zase doľava na lúku, ktorá bola zjavne miestom pasenia sa hovädzieho dobytka. Po chvíli prechádzame popri oplôtku pre dobytok, ktorý bol prázdny. Zbadali sme nejaký vysielač či čo to je, tak sme sa tam išli pozrieť. Je to na kopci nad dedinou takže je odtiaľ celkom dobrý výhľad na široké okolie. Po krátkej prestávke pokračujeme ďalej - konečne z kopca. Nasledoval pekný zjazdík dole lúkou až na lesnú cestu, ktorá vyúsťuje na hlavnú cestu pred Palotou. Vždy keď sme popri tej lesnej ceste prechádzali do dediny, boli sme zvedaví kde to asi vedie - teraz už vieme. Keď sme boli na ceste domov, asi po kilometri sme zase videli na lúke toho turistu. Ležal v tráve trochu ďalej od cesty, asi oddychoval. Zapískali sme na neho. On len dvihol hlavu a zamával nám. Pokračovali sme už bez zastavovania až do Medzilaboriec. Poučili sme sa, že pri ceste do Poľska nestačí zobrať vodu, jedlo, peniaze, sadu na opravu defektov, náhradnú dušu a pumpu a ďalšie veci čo sme mali nabalené, ale dôležité je nezabudnúť osobné doklady :-) , bez tých by sme do zahraničia ísť nemali, pokiaľ sa chceme vyhnúť zbytočným problémom.
Na sobotu hlásil Slovenský hydrometeorologický ústav dážď, tak mi to nedalo a ešte piatok pred večerom okolo 17:00 som sa sám vybral na takú skôr kondičnú ako oddychovú jazdu. Už nedávno som si tak podobne večer dal asi 25 km dlhý okruh (z Medzilaboriec cez Monastier, Čabiny - tam spodnou cestou a za druhým železničným priecestím na hlavnú cestu a cez Krásny Brod naspäť do Medzilaboriec). Zase som urobil tú istú chybu ako minule - vybral som sa oblečený "na ľahko". Tam sa ešte išlo dobre, ale cestou späť bolo slnko už tesne pred západom a vtedy mi už veľmi teplo nebolo. Nevadí, človek sa učí aj na vlastných chybách, nabudúce sa už oblečiem lepšie.
Predpoveď vyšla. Takmer celú sobotu pršalo, tak sme oddychovali doma. Na
druhý deň, 10. augusta už bolo počasie lepšie. Popoludní teplomer ukazoval
19 stupňov. Vybrali sme sa vonku na bicykloch. Keďže Monty bol mimo
Medzilaboriec a Lukáš mal iné povinnosti, opäť sme išli len my dvaja so
Sparcusom. Rozmýšľali sme, kde sme ešte tento rok neboli...rozhodli sme sa
ísť pozrieť do Habury, kde bol Monty. V Habure sme ho chvíľu hľadali, lebo
sme nevedeli kde sa nachádza. Nakoniec mu Sparcus zavolal. Montyho sme našli
na konci dediny pri futbalovom ihrisku. Práve tam prebiehal zápas. Trochu
sme pokecali a rozhodli sa pokračovať ďalej do Čertižného. Tam sme kedysi
dávnejšie jazdili s rodičmi na bicykloch do prírody. Cestou som sa pomaly
rozpamätával na miesta a zážitky spred asi piatich alebo šiestich rokov.
Dosť dlho som tu už nebol. Neďaleko, pred obcou pri futbalovom ihrisku sa
nachádza prírodná rezervácia "Mokré lúky pod Čertižným", kde sa nachádzajú
nejaké vzácne rastlinné druhy, neviem presne ale viac info sa určite dá
nájsť aj na internete. Na začiatku dediny bola cesta dosť rozbitá, až sme si
mysleli či sme náhodou neodbočili na nejakú lesnú cestu :-) . Zastavili sme
sa niekde uprostred obce pri obecnom úrade. Tam sme stretli moju bývajú
spolužiačku, tak sme trochu porozprávali. Potom sme išli ďalej až na koniec
dediny. Prechádzali sme aj po moste v obci, ale až doma sme si uvedomili, že
s týmto mostom sa spája Čertižnansko-Haburská vzbura, ktorá sa v týchto
miestach kedysi dávno odohrávala. Na konci dediny sa nachádza budova
bývalých kasárni, ktorá sa v súčasnosti už asi vôbec nevyužíva. O pár metrov
ďalej sa asfaltová cesta končí, pokračuje poľná cesta dlhá asi 4 km, ktorá
vedie až na štátnu hranicu. Pokračovali sme aj touto cestou. Na niektorých
úsekoch je taká kamenistá a dosť zle sa po nej jazdí, ale dá sa to prežiť.
Všade naokolo len lúky a lesy. Zrazu sa niečo pohlo v kríkoch vedľa cesty.
Poriadne nás to vystrašilo, ale nič sme nevideli. Asi to bol nejaký vták.
Radšej sme trochu pridali. Vtedy ma napadli historky, ktoré mi otec raz
rozprával. On totiž v Čertižnom pár rokov býval keď chodil ešte na základnú
školu. Vtedy sa v týchto pohraničných lesoch pohybovalo množstvo zveri. Raz
sa stalo, že môj otec ešte ako malý chlapec kráčal dole dedinou a vlk išiel
po druhej strane cesty opačným smerom. Našťastie to dobre dopadlo a nič sa
nestalo. Len rozmýšľam čo robil ten vlk v dedine... iný príbeh bol o tom ako
sa ďalší vlk dostal na dvor kasárni, kde už na neho policajti aj strieľali.
Ten aj keď bol postrelený, ušiel... no vrátim sa do súčasnosti. Sparcus mi
povedal, že sa mu išlo lepšie, kým som nespomínal tých vlkov. Nechcel som si
to nechať pre seba, aby som nebol jediný kto má trochu strach :-) Tak už sme
sa trochu báli obaja. Pred koncom je pekné stúpanie, už pri šliapaní hore
sme sa tešili na ten zjazd naspäť. Na hranici v nadmorskej výške 581 m.n.m.
sa nachádzajú okrem hraničného kameňa aj kríž a nejaké turistické informačné
tabule. Je tam úžasný kľud, všade bolo počuť len šum lístia a vietor. Občas
ešte nejaký hmyz, asi cvrčkov alebo čo. Cesta pokračuje na území Poľskej
republiky do najbližšej obce - Jasliska. Tam sa vyberieme inokedy, my sme sa
vrátili do Habury a potom domov. Je to zaujímavá a nenáročná trasa s
minimálnou cestnou premávkou, v príjemnom prostredí. Treba vyskúšať ;-)
Bluebiker
© MLBikers - Medzilaboreckí cyklisti. 2007-2009.